Karwendelbahn: najvyššie položená lanovka v Nemecku, vlastný pivovar a chodník plný oviec

Ako si kúpiť správny lístok

K údolnej stanici som dorazil o 11:55 (mohol som byť aj skôr, ale zdržal som sa fotením samotnej budovy stanice) a aj tak som napokon čakal skoro pol hodinu na priamom slnku — predo mnou už stálo asi 30 ľudí. Automat na lístky pri vchode berie karty a teoreticky aj bezkontaktné platby, ale rozhranie nie je úplne preložené a ľahko sa stane, že si kúpiš namiesto obojsmernej jazdy len jednu cestu. Ak sa nechceš hrať s automatom, vnútri je aj okienko — tam si ale za fyzickú kartu pýtajú zálohu 5 €, ktorú pri vrátení dostaneš späť.

Haki tip: Anglický preklad na automate nie je kompletný a ľahko sa stane, že si omylom kúpiš len lístok jedným smerom. Bezkontaktná platba mi fungovala nespoľahlivo — maj pri sebe fyzickú kartu a PIN, ktorý si naozaj pamätáš, ako zálohu. Počas rušného dňa počítaj s tým, že budeš 20 – 30 minút stáť v rade vonku na plnom slnku, bez kúska tieňa.

Osem minút hore, a potom to skutočné rozhodnutie

Samotná jazda je krátka — osem až desať minút —, vďaka čomu pôsobí cena lístka na konci skoro nefér. Na hornú terasu som sa dostal o 12:38; odtiaľ to bolo ešte 20 minút po lanom istenom úseku na vrchol Westliche Karwendelspitze (2 385 m). Vedľa hornej stanice je aj malá výstava o prírode a horách, krátky tunel (výhliadka) vložený priamo do skaly smerom na Dammkar a začiatok značeného panoramatického okruhu (v zime sa z rovnakého terénu stáva zjazdovka) — prešiel som aj celý okruh. Panorama-Rundweg Passamani je oficiálne značený na približne hodinu, ale to je čistý čas chôdze — ak chceš celý okruh, vrcholový kríž a dosť času na to, aby si si výhľady naozaj vychutnal namiesto naháňania sa, počítaj aspoň s 2 hodinami. Úprimné upozornenie: chodníky a vyhliadky, vrátane foto zastávok, zvyčajne zvládam asi o 30 – 40 % rýchlejšie, než hovoria časy na smerovkách, takže ak chodíš priemerným tempom, pripočítaj si čas navyše.

Hneď za vrcholovým krížom, presne tam, kde Mittenwalder Klettersteig — skutočná via ferrata, nie niečo, kam sa dostaneš náhodou — začína svoj hrebeňový výstup smerom na Nördliche Linderspitze (2 372 m, prvý vrchol na druhej strane), stojí lavička s jedným z najkrajších panoramatických výhľadov na celom masíve, priamo smerom na Rakúsko. Malé stádo oviec si ju evidentne už dlhšie zabralo za svoje a nechalo tam všade bohaté dôkazy. Nikomu to zjavne nevadilo: sledoval som ľudí, ako si v pokoji vychutnávajú 360-stupňový výhľad s výraznou hnojovou vôňou v pozadí. Ten okľuk aj ten zápach stoja za to — len si dávaj pozor, kam šliapeš.

Radšej hore pešo? Dole sa vezieš lanovkou

Existuje aj spôsob, ako sa hore dostať bez toho, aby ťa to čokoľvek stálo okrem času a vlastných nôh: Karwendelsteig, značená, ale seriózna trasa, ktorá stúpa z Mittenwaldu popri Mittenwalder Hütte a napája sa na hornú stanicu lanovky pre posledný úsek na vrchol. Reálne časy chôdze (nie len optimizmus na smerovke) hovoria o výstupe okolo 5 až 5,5 hodiny na približne 1 500 výškových metrov, s drôtom istenými, exponovanými úsekmi po ceste — je to určite trasa pre skúsených a výškam nebojácnych turistov, nie bežné doplnenie výletu. Ak by si namiesto spiatočného lístka radšej zišiel dole pešo: tak alternatívny zostup je cez Dammkar a trvá ďalšie 3,5 až 4 hodiny po sypkom, kamenitom teréne, ktorý je dole v skutočnosti náročnejší než Karwendelsteig hore. Moje úprimné odporúčanie: ak si chceš ten výhľad radšej vyšliapať vlastnými nohami než sa vyviezť, pokojne do toho choď — ale kúp si lístok len jedným smerom a dole sa vezmi lanovkou, namiesto toho, aby si sa naháňal a radšej si užil výhľady. Na tejto hore je zostup tá ťažšia polovica, nie ľahšia.

Obed vo výške 2 244 metrov

K Berggaststätte — reštaurácii patriacej ku Karwendelbräu — som dorazil o 14:45 po pomalej ceste dole s fotografickými zastávkami. Vnútri je to oveľa upravenejšie, než by si čakal od „horskej jedálne“: stoly zo starého dreva, medené potrubie pozdĺž baru a rady vínových fliaš na poličke — jasne postavené na viac než len rýchlu polievku medzi dvoma túrami. Objednal som si Obazdu (10,90 €) a Helles (5,90 €); dostaneš elektronický buzzer, ktorý sa rozsvieti, keď je jedlo hotové. Porcia bola veľkorysá — jasne určená pre dvoch — servírovaná s praclíkom, a bola to zatiaľ najlepšia Obazda, akú som v Bavorsku jedol. Samotné Helles ma prekvapilo: ľahké, skoro citrusové, s minimom bublinkov, so suchým dojazdom a len jemnou horkosťou úplne na konci — charakterom bližšie k jemnému pšeničnému pivu než k tomu, čo by som čakal od klasického Hellesu. Či je to firemný štýl, alebo len tento konkrétny výčap, by som rád zistil pri ďalšej návšteve.

Späť dole, späť v mestečku

Keď som o 15:12 opúšťal reštauráciu, rad na zjazd dole už narástol na približne 45 ľudí. Späť v Mittenwalde o 16:00 mi ostal čas už len na rýchly skok do Geigenbaumuseum, mestského múzea huslí (30 minút stačí, pokiaľ si nečítaš úplne každú tabuľku — a choď až po 16:00, keď vstupné klesne z 5,50 € na 4,50 €). Oplatí sa vopred vedieť, že to nie sú len husle: popri dielňach a vitrínach plných nástrojov je tam aj malá výstava regionálnych vyrezávaných masiek ako aj baníctva, tak si na to pripočítaj pár minút navyše, ak ťa to zaujíma. Odtiaľ som sa ešte pozrel do kostola a prešiel sa po promenáde, kde maľované fasády domov (Lüftlmalerei) sú dôvodom na návštevu aj bez samotnej hory — vyzeraj drevenú postavu v cylindri pred Post-Hotelom.

Skoro som niečo prepásol: chcel som si na stanici pri kiosku kúpiť niečo na pitie na cestu vlakom domov, ale ten už mal od 17:00 zatvorené. Edeka je hneď na druhej strane stanice, ale nedá sa cez ňu prejsť skratkou — musíš obísť okolo, čo mi aj rýchlym tempom zabralo 20 minút tam a späť. Je na to aj šikovnejší spôsob: zastav sa v Edeke cestou z lanovky do mesta, ešte pred prehliadkou, a neskôr sa tej obchádzke úplne vyhneš. Len počítaj s tým, že čokoľvek studené sa v batohu do vlaku stihne ohriať, keď doň nastúpiš o hodinu či viac neskôr — na skutočne studený nápoj so sebou si radšej kúp niečo v obchode v starom meste tesne pred odchodom. V centre mesta som sa ešte pred cestou na stanicu zastavil na mango-citrónovú zmrzlinu (1,90 €). Vlak mal plánovaný odchod o 17:36 naspäť do Mníchova. Aj samotná stanica stojí za pohľad, kým odídeš — pastelové budovy priamo na nástupišti stoja hneď pod strmou siluetou Karwendelu, posledná jednoduchá fotka, ktorá ťa nič nestojí navyše.