Prečo si Mittenwald zaslúži viac než len rýchlu zastávku

Kiosk, koľajnice a žiadne miestne pivo

Z Karwendelbahn som zišiel dole a okolo 15:45 som prechádzal popri stanici smerom do centra. Kiosk som si vtedy nevšímal a netušil som, že zatvára už o 17:00. Keď som sa okolo 17:05 vrátil, stanica aj kiosk boli zatvorené. Až vtedy som sa ponáhľal do Edeky. Je hneď oproti, za koľajnicami — lenže cez koľajnice sa prechádzať nesmie, takže z „hneď oproti“ sa stala dvadsaťminútová obchádzka, a to riadne narýchlo. Miestne mittenwaldské pivo tam nemali, len bežné mníchovské ležiaky, tak som si vzal Radler. Ponaučenie: ak chceš mittenwaldské alebo iné miestne pivo, zastav sa v kiosku pri stanici, kým má otvorené. V Edeke ho nehľadaj.

Haki tip: ak chceš ochutnať mittenwaldské pivo, pozri sa do kiosku pri stanici hneď cestou do centra — zatvára o 17:00. Na Edeku sa nespoliehaj: majú tam len bežné mníchovské ležiaky a dostaneš sa tam iba nepohodlnou obchádzkou, lebo koľajnice sa nedajú prejsť priamo.

Malý park a kostol väčší, než by si čakal

Mittenwald je tak malý, že by sa mohlo zdať, že na jeho „prezretie“ stačí dvadsať minút. Nestačí. Cestou od stanice do centra som takmer hneď narazil na malý park s fontánou a záhonmi kvetov všade naokolo — ľudia sa chladili priamo vo vode, vrátane detí, a ja som spomalil, hoci som to vôbec neplánoval.

Kvôli kostolnej veži sem napokon chodí väčšina ľudí, hoci ja som to vopred netušil. Kostol sv. Petra a Pavla bol dokončený v roku 1749 a jeho maľovaná veža — so svätými Petrom a Pavlom medzi freskami — je dominantou Mittenwaldu a pohľadnice tu nepreháňajú. Vnútri sú fresky od toho istého augsburského maliara (Matthäus Günther), ktorý namaľoval polovicu neskorobarokových kostolov v Bavorsku, a oltár je tak zlatý, že „skromnosť“ tu evidentne nikdy nebola cieľom. Hneď vedľa kostola je vo farskej záhrade malá lurdská jaskynka, kde horia sviečky aj v obyčajné utorkové popoludnie — taký tichý kút, popri ktorom by som vo väčšom meste prešiel bez povšimnutia.

Potok, fasády a železiarstvo pod maľovanými anjelmi

O ulicu ďalej práve prebieha rekonštrukcia, vďaka ktorej sa časť starého potoka Mühlbach na chvíľu vynorila späť na povrch — vodu vidno priamo pod odkrytou dlažbou, niekde medzi lokálnou hrdosťou a najfotogenickejším staveniskom v Bavorsku. Hneď za potokom začína pešia zóna s terasami, fasádami maľovanými technikou Lüftlmalerei a pravými historickými domami namiesto replík. Pôsobila menej naaranžovane než väčšina pohľadnicových dedín. Jedna budova má dokonca anjelov unášajúcich sa v maľovaných oblakoch nad vchodovými dverami, a hneď pod nimi, na úrovni ulice: Karl Seitz Haushaltswaren, železiarstvo, ktoré poctivo obchoduje s vrtákmi a hrabličkami a delí si stenu s barokom, akoby to bolo úplne samozrejmé. To je Mittenwald v jednom zábere — nikto tu nič neleští pre turistov, ľudia si tu jednoducho kupujú skrutky. Na miestne mittenwaldské pivo mi tu žiaľ nezostal čas — a Radler z Edeky, ku ktorému som sa dostal až na konci, sa nepočíta.

Čím sa Mittenwald preslávil

Keď som prešiel farskou záhradou ďalej, dostal som sa na námestie, ktoré vysvetľuje, prečo je Mittenwald vôbec na mape: Geigenbaumuseum, múzeum výroby huslí. Výroba huslí tu siaha až do roku 1684, keď sa Matthias Klotz vrátil z učenia v Padove a zistil, že Mittenwald má všetko, čo potreboval — žiadne cechové obmedzenia, obchodné cesty do Benátok a alpský smrek, z ktorého vznikajú lepšie husle než z čohokoľvek iného, čo v okolí rastie. Už v roku 1764 si Leopold Mozart sťažoval, že Paríž a Londýn sú „plné mittenwaldských huslí“. Škola výroby huslí, založená tu v roku 1858, funguje dodnes — ročne prijíma dvanásť žiakov z desiatok uchádzačov z celého sveta.

Dnu som sa dostal o 16:15, teda necelú hodinu pred zatváracou hodinou o 17:00 — preto som platil iba zľavnený lístok (4,50 € namiesto 5,50 €). Mne stačilo dvadsaťpäť minút; ak chceš čítať každú informačnú tabuľu, počítaj s dlhším časom. V malej dielni vnútri jedna pani naozaj vyrába husle. Žiadne divadlo pre turistov, je to jej pracovný stôl. Je tam aj druhé poschodie, ktoré som takmer prehliadol. Von som vyšiel okolo 17:00, keď nízke slnko dopadalo na maľované fasády na námestí pod takým uhlom, že to celé vyzeralo lepšie než ktorákoľvek fotka, ktorú som spravil.

Späť na stanicu

Cestou späť na stanicu ma zdržal rad na zmrzlinu v centre. Stálo to za to: mango a citrón, asi 1,90 € za kopček. Blízko stanice je požičovňa bicyklov s bezplatnými verejnými toaletami na boku, čo sa hodí vedieť, keď je 17:00 a treba stihnúť vlak. Keď som okolo 17:05 prišiel na stanicu, bola už zatvorená aj s kioskom — a až vtedy som sa vybral na obchádzku do Edeky. Cesta späť prebehla bez problémov, „len“ s dvadsaťminútovým meškaním do Mníchova. Prekvapilo ma však, že vlak bol už z Rakúska napoly plný, ešte skôr než vôbec dorazil do Mittenwaldu.