Prečo si Mittenwald zaslúži viac než len rýchlu zastávku

Kiosk, koľajnice a žiadne miestne pivo

Keď som sa okolo 16:00 spustil dole z Karwendelbahn, plánoval som si dať niečo studené v kiosku pri stanici ešte predtým, než vojdem do dediny. Kiosk ale zatvára už o 17:00 — a kým mi to došlo, bol som už hlboko v centre. Edeka je hneď oproti, cez koľajnice — lenže cez koľajnice sa prechádzať nesmie, takže z „hneď oproti“ sa razom stala dvadsaťminútová obchádzka, a to dosť narýchlo. Vnútri: žiadne miestne mittenwaldské pivo, len bežné mníchovské ležiaky, takže som sa uspokojil s Radlerom. Ponaučenie — ak má kiosk pri stanici náhodou otvorené, práve tam sa zvyčajne dá zohnať to pravé mittenwaldské pivo alebo iné lokálne pivo; v Edeke ho nehľadaj.

Haki tip: Ak chceš ochutnať skutočné mittenwaldské pivo, nespoliehaj sa na Edeku — tam sú len bežné mníchovské ležiaky, a dostaneš sa tam len cez nepohodlnú obchádzku, lebo koľajnice sa nedajú prejsť priamo. Kiosk pri stanici, keď má otvorené (do 17:00), je zvyčajne tvoja jediná a najlepšia šanca na niečo naozaj miestne.

Malý park a kostol väčší, než by si čakal

Mittenwald je tak malý, že by sa mohlo zdať, že na jeho „prezretie“ stačí dvadsať minút. Nestačí. Cestou od stanice do centra som takmer hneď narazil na malý park s fontánou a záhonmi kvetov všade naokolo — ľudia sa chladili priamo vo vode, vrátane detí, a ja som spomalil, hoci som to vôbec neplánoval.

Kostolná veža je napokon presne to, kvôli čomu sem ľudia prichádzajú, hoci ja som si to vopred vôbec neuvedomoval. Kostol sv. Petra a Pavla bol dokončený v roku 1749 a jeho maľovaná veža — so svätými Petrom a Pavlom medzi freskami — je skutočnou dominantou Mittenwaldu, nie pohľadnicovou nadsázkou. Vnútri sú fresky od toho istého augsburského maliara (Matthäus Günther), ktorý namaľoval polovicu neskorobarokových kostolov v Bavorsku, a oltár je tak zlatý, že „skromnosť“ tu evidentne nikdy nebola cieľom. Hneď vedľa kostola je vo farskej záhrade malá lurdská jaskynka, kde horia sviečky aj v obyčajné utorkové popoludnie — presne ten typ tichého kúta, popri ktorom by som vo väčšom meste len tak prešiel bez povšimnutia.

Potok, fasády a železiarstvo pod maľovanými anjelmi

O ulicu ďalej práve prebieha rekonštrukcia, vďaka ktorej sa časť starého potoka Mühlbach na chvíľu vynorila späť na povrch — voda je vidieť priamo popod odkryté dlaždice, niekde medzi lokálnou hrdosťou a najfotogenickejším staveniskom v Bavorsku. Hneď za potokom začína pešia zóna — terasy, fasády maľované technikou Lüftlmalerei, skutočné historické budovy namiesto replík — pôsobila menej naaranžovane než väčšina pohľadnicových dedín. Jedna budova má dokonca anjelov unášajúcich sa v maľovaných oblakoch nad vchodovými dverami, a hneď pod nimi, na úrovni ulice: Karl Seitz Haushaltswaren, železiarstvo, ktoré poctivo obchoduje s vrtákmi a hrabličkami a delí si stenu s barokom, akoby to bolo úplne samozrejmé. To je Mittenwald v jednom zábere — nikto tu nič neleští pre turistov, ľudia si tu jednoducho kupujú skrutky. Na skutočné mittenwaldské pivo tu žiaľ nezostal čas — ten Radler z Edeky spred chvíle sa nepočíta.

Odkiaľ Mittenwald skutočne pochádza

Keď som prešiel farskou záhradou ďalej, dostal som sa na námestie, ktoré vysvetľuje, prečo je Mittenwald vôbec na mape: Geigenbaumuseum, múzeum výroby huslí. Výroba huslí tu siaha až do roku 1684, keď sa Matthias Klotz vrátil z učenia v Padove a zistil, že Mittenwald má všetko, čo potreboval — žiadne cechové obmedzenia, obchodné cesty do Benátok a alpský smrek, z ktorého vznikajú lepšie husle než z čohokoľvek iného, čo v okolí rastie. Už v roku 1764 si Leopold Mozart sťažoval, že Paríž a Londýn sú „plné mittenwaldských huslí“. Škola výroby huslí, založená tu v roku 1858, funguje dodnes — ročne prijíma dvanásť žiakov z desiatok uchádzačov z celého sveta.

Dnu som sa dostal o 16:15, teda necelú hodinu pred zatváracou o 17:00 — preto som platil iba zľavnený lístok (4,50 € namiesto 5,50 €). Mne stačilo dvadsaťpäť minút; ak si chceš naozaj prečítať každú informačnú tabuľu, počítaj s dlhším časom. Vnútri, v malej dielni, skutočne vyrába husle jedna pani — nie je to predvádzanie pre turistov, ale opravdivý pracovný stôl. Je tam aj druhé poschodie, ktoré som takmer prehliadol. Von som vyšiel znova okolo 17:00, keď nízke slnko dopadalo na maľované fasády na námestí pod takým uhlom, že to celé vyzeralo lepšie než ktorákoľvek fotka, ktorú som spravil.

Späť na stanicu

Na spiatočnej ceste na stanicu ma zdržal rad na zmrzlinu v centre — stálo to ale za to, mango a citrón, asi 1,90 € kopček. Blízko stanice je požičovňa bicyklov s bezplatnými verejnými toaletami na boku, čo sa hodí vedieť, keď je 17:00 a treba stihnúť vlak. Samotná stanica bola vtedy už zatvorená, kiosk vrátane — presne to ma na začiatku poslalo na tú obchádzku cez Edeku. Cesta späť prebehla bez problémov, „len“ s dvadsaťminútovým meškaním, kým sme prišli do Mníchova. Prekvapilo ma však, že vlak bol už z Rakúska napoly plný, ešte skôr než vôbec dorazil do Mittenwaldu.